Bratislavské jazzové dni Slovenská Sporiteľňa 2003: Veľká spokojnosť
Marian Jaslovský, SME, október 2003

S kúpou lístku na 29. ročník Bratislavských jazzových dní, ktoré sa toho roku premenovali na BJD Slovenská Sporitelňa, nebolo radno zaváhať. Našťastie, nie všetci sponzori vrážajú len do športu a vďaka tomu novému generálnemu mohli usporiadatelia doviezť tri hviezdy, ktoré patria k najvýznamnejším súčasným jazzmanom, respektíve hudobníkom jazzového okruhu. Dvoch basgitaristov, Victora Baileyho a Marcusa Millera, a európskeho trubkára č. 1, Erika Truffaza. Aktuálny je aj come back skupiny Mezzoforte. Lístky sa vypredávali hlavne „na nich“, preto začnime hodnotenie najväčšími lákadlami.

Islandská skupina Mezzoforte bola headlinerom piatkového večera (17. 10). Kto mal rád jazz funk 80. rokov, toho vystúpenie potešilo. Ja som spokojný bol. Vystúpenie som bral predovšetkým ako zábavu. Nič nové sa v ich hudbe neobjavilo, klasické skladby sú stále najlepšie a tvoria gro vystúpenia. V podstate je tento štýl už „retro“. Ale páni hrajú stále skvele a vedia to roztočiť. Hviezdili hlavne britský saxofonista David O’Higgins a zakladajúci člen, basgitarista Johan Asmundsson.

Vyvrcholením sobotňajšieho koncertu bolo vystúpenie basgitaristu Victora Baileyho a jeho skupiny, v ktorej hral legendárny saxofonista a basklarinetista Bennie Maupin (nahrával album Milesa Davisa Bitches Brew a účinkoval s Herbiem Hancockom a v skupine Headhunters). S rezervovaným správaním hudobníkov na pódiu (líder celý čas sedel na vysokej stoličke) kontrastovala živá, dravá a virtuózna hudba plná rôznorodých nálad. Nádherne zohraná kapela vysielala mohutné vlny energie, ale aj krehké vibrácie, posadené groovy i vzletnú ľahkosť. Bailey doviedol publikum do úžasu vyznaním Jacovi Pastoriusovi (legendárnemu basistovi, ktorého v roku 1983 vystriedal v skupine Weather Report), skladbou Continuum, ktorú si otextoval a zaspieval spolu s basgitarou – vrátane Pastoriovho pôvodne improvizovaného sóla! Úplne neuveriteľná bola verzia weatherreportovskej skladby Birdland. Celú ju zahral sám na basgitare, pomáhal si technikou hammeringu (takto hrá gitarista Stanley Jordan), takže to znelo ako keby hralo ako viac nástrojov naraz.

Kvartet francúzskeho trubkára Erika Truffaza bol veľkým lákadlom aj pre mladších, ktorým málo hovorí jazz 60. a jazzrock 70. rokov, ale „namotali“ sa na súčasnú fúziu jazzu a elektroniky, ktorú voláme nu jazz. Truffaz je výrazne inšpirovaný Milesom Davisom. S kapelou nepoužíva elektroniku v zmysle prednatočených podkladov alebo computerizácie. S pomocou echa, efektov a v živom čase vytváraných sľučiek upravujú zvuk živých nástrojov – trúbky, elektrického klavíra, basgitary a bicích. Hrajú hudbu postavenú skôr na veľmi muzikálnom rozohrávaní emócií a evolúcii ako na komplikovaných aranžmánoch, plných zlomov a putujú od rockových alebo hard funkových riffov až po krehké impresionistické nálady. Truffaz a jeho band občas upokojili, ale nenudili.

Basgitaristická star Marcus Miller uzavrel nedeľný koncert a tým aj celý festival. Po troch náročných večeroch býva publikum už riadne unavené, ale Miller bol spoľahlivý životabudič. Miláčik Milesa Davisa, jeden z najprestížnejších štúdiových hudobníkov, aranžérov, producentov, multiinštrumentalista, od ktorého očakávame nekompromisnú kvalitu a maximálny zážitok. Miller nesklamal. Vystúpenie bolo precízne vygradované od predvádzačiek a introvertných nálad po postupné zahusťovanie napätia až po davisovskú skladbu Tutu a finále v podobe Hendrixovho Purple Haze. Ukazovalo celý maestrov potenciál a schopnosti skupiny absolútne neuveriteľných hudobníkov, spomedzi ktorých na mňa najviac zapôsobil sternovský gitarista Dean Brown.

Zrátané a podčiarknuté: Vystúpenia Victora Baileyho a Marcusa Millera boli nielen vrcholmi 29 ročníka festivalu, ale aj jazzových dní vôbec.

Hviezdy festivalu ma dali presne to, čo som od nich čakal, nesklamali a vrchovato emocionálne naplnili. Program bol pestrý a, ako každý rok, zažili sme prekvapenia aj sklamania – čo je samozrejme úplne individuálna vec. Pre mňa bolo príjemným prekvapením vystúpenie maďarskej skupiny Jazzpression. V promomateriáloch uvádzali, že hrajú európsky jazz s klavírom, kontrabasom, bicími a saxofónom, na BJD si basista doniesol bezpražcovú basgitaru, klávesista syntetizátor a výsledkom bolo mimoriadne príjemne pulzujúce neofusion, kde bolo počuť všeličo, napríklad Pat Metheny. Úplne skvelá bola skupina venezuelského perkusionistu Piba Marqueza. Žiaden latinskoamerický jazz zo skanzenu, ale moderné, svieže skladby, v ktorých sa dravosť a virtuozita spájala so sofistikovanosťou aranžmánov.

Na druhej strane, trochu mdlý dojem na mňa zanechal britský saxofonista Soweto Kinch, ktorý je vyhlásený ako jeden z najžiarivejších jazzových objavov. Hovorí sa o kombinácii jazzu a hip hopu, využívaní elektroniky, sám aj rapuje. Počuli sme akustickú skupinu (s elektrickým klavírom), ktorá síce hrala vkusne, ale trochu bezpohlavne, oscilujúc medzi straightahead jazzom a nepríliš našliapanými groovami s rapom. A elektronika žiadna. Na druhej strane, počul som aj názor „neviem prečo taký pekný jazz kazili tým rapovaním.“

Mino Cinelu je jeden z top svetových perkusionistov, ale ako to býva, keď je niekto geniálny sideman, nemusí byť až taký zaujímavý líder. Vo svojej hudbe akoby si hľadal, či chce hrať pop, pesničky, jazz alebo latinu a ja som celkom nepochopil, o čo mu ide a ktovie, či to chápe on. Jeho fúzia skrátka nemala tvár a origialitu. Navyše to trochu prepálil neustálym povzbudzovaním a „hecovaním“ publika.

Bolo by faux pas nespomenúť ostatných účinkujúcich, ktorí významne prispeli k atmosfére a vynikajúcemu pocitu z tohoročného festivalu. Rakúskych jazzových intelektuálov, bratov Muthspielovcov (Wolfganga a Christiana), spájajúcich starú hudbu, jazz a elektroniku, Petra Lipu so svojim strhujúcim „all stars“ bandom, ktorý naživo predviedol hlavne vydarené úpravy beatlesoviek z posledného albumu. Jediným predstaviteľom konzervatívnejšie poňatého straightahead jazzu bolo výborné vystúpenie kvarteta slovenského saxofonistu Miloslava Suchomela, ktoré si budete môcť kúpiť aj na CD – súčasťou podpory generálneho sponzora bude aj nahrávanie vystúpení slovenských kapiel na BJD a ich vydávanie v novej edícii. Komorný jazz zasa zastupovalo nórske duo - speváčka Karin Krogovej a gitarista Jacoba Young.

Na B stage tradične hrali slovenské skupiny, obe fusionového zamerania. Aftertee gitaristu Stana Počajiho a košickí J. F. R.. Usporiadatelia záslužne chytili trend spojenia jazzu a DJingu a v piatok i v sobotu hrali na druhom pódiu najznámejší slovenskí nujazzoví Dji – Kinet, Bebe a DeeM s Umelcom, alias Ľuborom Priehradníkom na trúbke.

Bratislavské jazzové dni Slovenská sporiteľňa 2003 sú za nami. Vydarili sa. Zážitky sú silnejšie ako pondelňajšia únava.