20. BJD a masívny nápor spomienok
Marian Jaslovský, Kultúrny život, november 1994

Na Gymnáziu sme na Bratislavskú lýru zvysoka kašľali. Napriek tomu, že ňou - citujúc vtedajšie novinárske klišé - žila celá Bratislava. "Džezáky" boli samozrejme iný prípad. Žiadne obleky a kravaty v publiku, nakašírované scény, hra na rock.

Stačilo prísť trocha neskôr, strčiť dobromyseľným pánom z PKO do vrecka dvacku a človek bol vnútri. Kto z tej našej gymnaziálnej partie prišiel raz, chodí dodnes. A zďaleka nie iba kvôli jazzu. Vtedy, keď socialistickí kultúrni regulovčíci naberali druhý dych, zakazovali rockové kapely hlava-nehlava. Na základe údajnej kultúrnej diverzie - pódiovej show, vlasov, kostýmov a textov. Na Slovensku síce zďaleka nebolo až také dusno ako v Čechách, ale predsa - seriózna bigbítová scéna so všetkým čo k nej patrí neexistovala.

A tak sa chodilo na jazz a jazzrock. Tu boli kultúrtrégeri krátki. Zámienku vo vonkajškovosti prejavu nemali. A obsadiť vnútorné svety nemohli.

Mentálny otrok nemôže mať jazz nikdy rád. Preto na Jazzové dni chodili vždy ľudia, ktorí stáli za to. A zo snobov sa často vykľuli normálni, regulérni, vzdelaní fanúšikovia. To viem podľa seba.

V čase, o ktorom hovorím- na rozhraní 70. a 80. rokov - sa Bratislavské jazzové dni dostali po období entuziastických, amatérskych začiatkov do druhého štádia svojej existencie. Prvý ročník bol v roku 1975 vo V klube. Tretí ročník zaznamenal presun do PKO a po prvýkrát prišli ne-ostblokové skupiny - fínsky big-band Retuperä a trio Weiden z NSR. Piaty ročník (1979) presťahoval BJD z Estrádnej do Spoločenskej sály PKO, ktorá bola na jazz asi najvhodnejšia. A priniesol prvé výrazné kvalitatívne zlepšenie hlavne v celkovej vyrovnanosti. To bol začiatok "puberty" BJD.

V roku 1982 vystúpila v PKO prvý skutočne slávny jazzman - Jean Toots Tielemans a v roku 1983 sa definitívne stal z Bratislavských jazzových dní "dospelý" festival s účasťou amerických hviezd (Larry Coryell, Jack DeJohnette a Chick Corea s Garym Burtonom, poslední dvaja síce na samostatnom koncerte, ale v rámci BJD). U nás, v malej Bratislave, za železnou oponou sa odvtedy konal festival európskej úrovne. Skutočných stálic sme videli celé súhvezdia, od polovice 80. rokov už jedna alebo dve megastar(s) vypointovávali každý z troch večerov. Tu sú: 1984 - Oregon, Julie Driscollová - Tippettová, Ronald Shannon Jackson And The Decoding Society; 1985 - Stanley Clarke Trio, Terje Rypdal, John McLaughlin; 1986 - Bobby Mc Ferrin, Flora Purim a Airto Moreira, Pierre Bireli Lagrene, Lester Bowie a Brass Fantasy; 1987 - John Abercrombie & Marc Johnson & Peter Erskine, Billy Cobham, Sun Ra Arkestra, Michael Brecker; 1988 - Steve Coleman, Herbie Hancock, Courtney Pine, Phil Woods; 1989 - James Blood Ulmer, Jack McDuff, Cassandra Wilsonová; 1990 - Urszula Dudziaková, Stanley Jordan, Eddie Harris, John Scofield; 1991 - Wynton Marsalis, Tania Maria, Take 6; 1992 - opäť Estrádna sála PKO a Bob Malach, Michel Petrucianni, Steve Smith & Vital Information; 1993 - The Zawinul Syndicate, Bob Berg, Georgie Fame & His Blue Flames, Jean Luc Ponty. Podotýkam, že tento síce zaujímavý, ale publicisticky pomerne neinvenčný zoznam som vyrobil nie preto, aby som natiahol text a dostal väčší honorár, ale chcem potešiť najmä Martina Ciela, ktorý si onehdá túžil zaspomínať. A napokon, takých je asi viac.

Na džezáky sme sa vždy tešili celý rok, aby sme sa po ich skončení tešili na ďalšie. Revolúcia v podstate nič na kvalite nezmenila, pretože tá bola daná (zmenila, ale nie naša; po zjednotení Nemecka samozrejme prestali chodiť východonemecké freejazzové skupiny a sólisti. S niekoľkými priateľmi tejto neopakovateľnej hudby, medzi ktorých patrí napríklad spomínaný Martin Ciel, či Ivan Mizera, často s dojatím spomíname napríklad na trombonistu Konrada Bauera, ktorého sme dôverne nazvali Vysávač). A vlastne ešte jedna vec sa zmenila, ale prejavila sa až tento rok. Na dvadsiatom ročníku BJD chýbali po jedenástich rokoch hviezdy. Heslo "no many no jazz" sa našťastie nevyplnilo. Totiž, bolo tu všetko, čo tradične ponúkala pestrofarebná, neortodoxná (a u priateľov avantgardy neobľúbená) dramaturgia BJD.

Najprv zábava, potom práca: Les McCann And His Magic Band a Maceo Parker & Roots Revisited: dvaja čierni páni, prvý klavirista, druhý altsaxofonista. Prvý rhythmandbluesovo - soulovo - funkový, druhý akoby svojmu bývalému bossovi Jamesovi Brownovi vypadol z ucha. Veď aj bolo veselo.

Takí hudobníci, akí sú v triu Raya Browna, už vedia povedať absolútne všetko a možno preto si iba tak hrajú a mne chýbala iba whiska s hromadou ľadu, pretože to patrí k tomu. Austrálčan James Morrison, s ktorým vystúpili, si dokonca nadhľadovo a skvele hral na také odlišné nástroje, ako trúbka a trombón. Vie aj na saxofón, ale nepredviedol to, na rozdiel od ďalšieho straightaheadového leadera - tenorsaxofonistu Johnnyho Griffina, bývalého spoluhráča Lionela Hamptona, Arta Blakeyho, Thelonia Monka, Arta Taylora, Dextera Gordona a podobných pánov.

Mne sa najviac páčila skupina piatich gitaristov z Berklee School Of Music, ich pedagóga + basgitaristu a bubeníka z tej istej inštitúcie, ktorá vystupuje po názvom The Berklee Student All-Stars Guitar Ensemble. Bolo to methenyovsky melodické, scofieldovsky inteligentné, sternovsky virtuózne a burtonovsky vecné a pastelové. Juro Burian ma potešil tým, že bol najzrelší. Ale on je medzi tými mládencov so svojou tridsiatkou už predsa len najstarší a má toho asi najviac odohraného. Čo budú tí (odhadujem) dvadsať-dvadsaťpäťroční chlapci robiť, keď budú mať štyridsať, to fakt neviem. Okrem toho, že väčšina bude vydávať sólové platne v GRP.

Orchester Klausa Königa bol na môj vkus príliš snobský a artistný (viete si predstaviť nemecký jazzový big band s tubou a sláčikovou sekciou... ). Švédsky Bohuslan Big Band by si zasa zaslúžil šťavnatejšiu a modernejšiu rytmiku, ako Lars Jansson Trio. A Jana Koubková by si zaslúžila lepšieho basgitaristu. K (nie zlému) fusion sa hlásili i maďarskí E.S.P.

Holandskí foyeroví Flying Dixies už majú, zdá sa, na kostýmoch vyšité DKP BJD, a tuším ich to stále baví.

Prehliadka slovenského jazzu v Spoločenskej sále PKO sa striedala s hlavnými koncertami. Predstavili sa na nej tri generácie jazzmanov. Jozef Dodo Šošoka a Quintet Dušana Húščavu hrali v znamení "tradičných hodnôt". Veľmi potešujúci bol druhý večer s príjemným a inteligentným pop jazzom bratislavskej Bosej nohy (pozor na krídlovkára Ľuba Priehradníka!) a nesmierne dravým a nesmierne (opäť) potešujúcim setom Adrieny Bartošovej a Scatu. Všetkých muzikantov - klaviristu Martina Breznického, gitaristu Andreja Šebana, bubeníka Marcela Buntaja a basgitaristu Toníka Jara si vážim a dobre ich poznám. A práve preto som si myslel, že ma nemôžu ničím prekvapiť. Myslel...

V nedeľu po prvýkrát na BJD zahrala slovenská vojenská kapela - Big band VUS-u pod vedením Bohumila Trnečku. A po prvýkrát tu vystúpila skupina Madre, bývalé duo klaviristu Juraja Tatára a perkusionistu Martina Ševčíka. Obklopili sa skvelými muzikantmi (Š. Markovič - ss, ts, J. Bartoš - tr, C. Zeleňák - ds, J. Griglák - b). Výsledkom je dravá a pestrá fúzia jazzu, rocku a vážnej hudby. Tatár sa nebojí rôznorodých klávesových zvukov ani sequencera. A má skutočne impozantnú techniku.

No a samozrejme, nemohol chýbať ani muž, ktorý má na tom všetkom tradične leví podiel - dramaturg, konferenciér a samozrejme aj spevák skupiny T + R Band, Peter Lipa. Práve on sa vyjadril, že keď nebudú na budúci rok na BJD žiadne peniaze (čo akútne hrozí), bude z BJD opäť malý, skromný, festival s najmä slovenskou účasťou. Nebolo by to bohviečo. Ale nepochybujem, že sa na nich napriek tomu opäť všetci zídeme.