Priestor (nesúrodé nespravodajstvo z 21. BJD)
Marian Jaslovský, Kankán 12/95

Väčšina druhov, štýlov, žánrov rocku a populárnej hudby niečo pripomínajú: Harley Davidsona, hamburger McDonald, počítač Macintosh, pestrofarebných, patrične hnusných gumových medvedíkov, jointa, sacharín, plechovku piva, brilantínu, umelú hmotu. Nečudo, že sú to veci viac-menej spotrebného charakteru; pop music a väčšina rocku nie je umenie. Nanajvýš čosi ako užité umenie. To nemyslím pejoratívne; z plastiky Henryho Moora sa pije čaj dosť blbo a elegantný stojan mi poslúži na odloženie cédéčiek lepšie, ako Rodinova socha.

Je zaujímavé, že kým žánre popu a rocku mi evokujú veci, pri jazze mám predstavy priestoru: Konkrétne definovateľné miesta, ako tanečná sála ako vystrihnutá zo Škvoreckého Konca sezóny, nafajčený klub, kde na pódiu hrá patrične stimulovaný bopper ako z filmu Round Midnight, farebne vysvietené pódium a aplaudujúcu sálu, dobrý bar s whiskou. Ale aj abstraktné priestory, súkromné filmy v hlave - pocit priestoru je veľmi silný, či už ide o hlboký ponor do seba, pokojný let vetroňa voňavým ovzduším, alebo štart rakety do vlastnej, vzrušujúcej virtuálnej reality. Pretože jazz je priestor a priestor je premietnutím slobody. A jazz je sloboda.

Kdesi som už písal o tom, že vnútorne neslobodní sa k jazzu nehlásia - tí ktorí nemajú v sebe vlastné, súkromné priestory (už je to tu zasa), alebo ak ich majú, tak sú naplnené zášťou, nenávisťou, zamindrákovaným egoizmom. To je dôvod, prečo chodím rád na BJD. Lebo stretnem presne tých ľudí, ktorých chcem stretnúť - známych i neznámych. Pretože jazz, to je komunikácia nielen na pódiu. V tom starom PKO so socrealistickým obrazom nad foyerom džez po politických mítingoch vyvetral. Aj keď tam bolo, ako každý rok, strašne nafajčené. Vyvetrali sa splodiny tupej stádovitosti, pach prvej signálnej sústavy.

Na jazové dni už chodím vyše pätnásť rokov - a to nepatrím k pamätníkom, ktorí sa tešili, keď na BJD prišiel najskôr prvý zahraničný muzikant, potom prvý západný muzikant, prvý černoch... zažil som stredné, vyrovnané obdobie, potom výslnie, kedy sa BJD stali popredným európskym festivalom, nedávno finančnú krízu a pochybnosti, či si dokážu udržať úroveň (špičkoví jazzmani síce nie sú takí drahí ako špičkoví rockeri, ale zadarmo to v žiadnom prípade nie je). A tento rok som napokon zažil príjemné prekvapenie, keď som sa dozvedel program. Tu sú fragmenty z neho:

ŽIVOT

Betty Carter má šesťdesiatpäť rokov, prežila všetkých svojich bopových kolegov a pôsobí dojmom, že prežije aj nás. Táto černoška patrí medzi najväčšie speváčky vôbec, i keď napríklad Ella Fitzgerald, alebo Sarah Vaughan sú možno všeobecne známejšie. Betty sa pravidelne umiestňuje v jazzových anketách kritikov i poslucháčov na prvom mieste a už niekoľko rokov sa venuje záslužnej činnosti - vyhľadávaniu mladých talentov. Či vlastne, podľa vlastných slov, pripúšťa, aby si oni vyhľadali ju.

Jazz je pre ňu živným substrátom. Na moju otázku, čo pre ňu znamená "jazz lifestyle" odpovedala "life" a téma bola vyčerpaná. Takíto jazzmani nezvyknú príliš dlho hĺbať nad tým, čo robia. Pre nich je hudba nie formulovaním akejsi tézy, ale prirodzeným spôsobom života, nie jednosmernou kreativitou, ale interaktivitou, dýchaním. Betty Carter je dnes konzervatívna. Jej bývalý kapelník Lionel Hampton, známy swingový konzervatívec, sa s ňou v štyridsiatych rokoch vadil, keď začala pokukovať po modernom bope. Dnes vydal platňu, kde hrá funky s Chakou Khan, Steviem Wonderom, skladbu Michaela Jacksona a podobne (je to v recenzii v čísle 10). Na moju otázku, či aj ona nepripravuje čosi takéto neortodoxné, odpovedala: "Mohla by som, ale nechce sa mi. Hampton si to môže dovoliť, ten už má osemdesiattri rokov..."

Saxofonista od Betty Carter Mark Shim mal dvadsaťjeden rokov. Hral hudbu, ktorú vymysleli, keď chodila do klubov jeho babička. Hral, ako keby so saxofónom spával päťdesiat rokov a prežil všetko, čím jazzmani dozrievajú, brúsil ostria, ktoré ich prehlbujú.

ENERGIA, ELEGANCIA, EMPATIA

Steps Ahead je legenda oveľa modernejšia. Vibrafonista Mike Mainieri, zázračné jazzové dieťa, ju založil v roku 1979 ako supergroup. Vystriedalo sa v nej množstvo jazzových polobohov. Sám Mainieri spolopracoval s desiatkami zlatých a platinových obyvateľov Olympu jazzu, rocku a pop music na ich vlastných projektoch - (v abecednom poriadku) od Aerosmith a Georga Bensona cez Dire Straits a Al Jarreaua po Lindu Ronstand a Paula Simona. Nikdy nebol ortodoxný ani vo vlastnej skupine - absolvoval s ňou priezračné akustické aj nadupané elektrické obdobie a vždy to bola lahôdka. Do Bratislavy prišiel s menej známymi hudobníkmi a s opäť (okrem basovej gitary) akustickým repertoárom.

Kristepane, to bola smršť. Tajfún, ktorý vás nezvalí na zem, ale vnútri vám pripraví jar. To nie sú iba dokonalí muzikanti - oni sú mágovia. Energie, elegancie, empatie. Trošku exaktnejšie povedané: Mali hrať nielen o čom, ale aj čo.  Mainieri je totiž predovšetkým veľký skladateľ, producent a aranžér a "až" potom jeden z najvýznamnejších vibrafonistov na svete. Možno jeden z dvoch, popri Garym Burtonovi. Ak teda nerátame Lionela Hamptona. (Možno po tomto dvojnásobnom čítaní Hamptonovho mena sa už nebudú nemenované redakčné kolegyne sťažovať, že v recenziách Kankánu č. 10 nikoho okrem Bon Jovi nepoznajú). A ešte jedna vec na margo okraja Steps Ahead: S tými menej známymi hudobníkmi som trochu zovšeobecnil, klávesistu menom David Kikoski poznám z niekoľkých nahrávok, nikdy som si ho však nijako mimoriadne nevšimol. Tu to bol pre mňa jeden z najväčších klavíristických zážitkov vôbec. A verte mi, že tých klavíristov poznám dosť.

BIGBÍT

V nedeľu sa z BJD na chvíľu stali Bratislavské rockové dni. Gitarista Hiram Bullock má vo svojej zbierke nahrávacích zmlúv možno rovnaký počet najväčších mien, ako Mainieri. Spomeňme (bez poradia) Stinga, Davida Sanborna, Milesa Davisa, Gila Evansa. Je však známy skôr renomovaný štúdiový a koncertný "nájomný muzikant" - session man, než ako leader.

Nebolo to však nič pre tých, ktorí na jazzové dni chodia za hlbokými a mnohovrstvovými intelektuálnymi zážitkami. Ten človek totiž síce ukázal, že vie hrať síce aj rýchlo, aj komplikovane, ale vôbec sa mu do toho nechce. Zostal vzrušujúci feeling, samčia dravosť, husté napätie a preveliká precíznosť. Tie pesničky boli úplne priamočiara show - Hiram aj výborne spieva. Ktosi Bullockovo trio (+ basgitara a bicie) nazval čiernym Katapultom, mne sa skôr na myseľ tlačilo prirovnanie "čierny ZZ Top". Ale bolo v tom veľa bluesu z rodu Claptona a Hendrixa (toho aj konkrétne - skladby Hey Joe a samozrejme Little Wing, ktoré vo svojej verzii preslávil aj Sting so sólistom Bullockom. Nechýbalo ani váľanie po pódiu a podobné rockerské finty.

INTELEKT

Jazz vznikol v Amerike a Americkí jazzmani sú najslávnejší. Niektorí Európania však držia krok aj s muzikantskou špičkou krajiny neobmedzených možností (to výnimočne nemyslím Slovensko). Jedna takáto slávna jazzová kapela starého kontinentu sa nazvala správne európsky Vienna Art Orchestra. Človek, ktorý to všetko dal dokopy, dirigent a aranžér Mathias Rüegg, pôvodom Švajčiar, je pravým protipólom svojich zaoceánskych muzikantských kolegov. Už ako odžínsovaný vlasatý mladík vyrážal dych svojim absolútnym prehľadom v hudbe (často používa jazzyk vážnej hudby), schopnosťou dávať veci do súvislosti a úžasne, nevídane to zaražovať. Jeho orchester zasa uchvacoval schopnosťou všetky tie neuveriteľne náročné veci supervirtuózne zahrať (nečudo, že z VAO si - na veľkú Rüeggovu radosť - "požičala" muzikantov aj známa kapelníčka Carla Bley.)

Pre VAO sú charakteristické komponované programy. Ten, ktorý zahrali na BJD, bol venovaný saxofónovému inovátorovi Ericovi Dolphymu a skladala sa predovšetkým z jeho skladieb. Vo vzduchu lietali - okrem kaskád tónov, pri ktorých sa novátorsky zaranžované komopozície splietali s improvizovanými časťami, zabiehajúcimi do freejazzova - aj intelekt, názor a energia, ktorá oslovovala nielen európskych intelektuálov s kostenými okuliarmi, ale aj veľa černejších duší.

A NAKONIEC...

...ale nie naposledy, last but not least: Na BJD si po piatich rokoch zahral so skupinou B. P. Project aj skvelý bubeník zo Slovenska, Janko Fabrický (dnes žijúci v LA). Trošku zmiešané pocity - gitarista a leader skupiny, gitarista Benoit Piccand, je určite lepší skladateľ, ako inštrumentalista a aranžér, prominentný basgitarista Bob Harrison zasa zjavne veľmi s kapelou neskúšal. Jano však nič nezabudol, naopak. Je to naozaj prvá liga. To myslím samozrejme tak, že je prvá liga aj u nás, nielen v Los Angeles.

Matúš Jakabčic nám so svojou desaťčlennou (!) kapelou predviedol, ako sa na bostonskej Berkley School Of Music zdokonalil v aranžérskej práci. Pekné, subtílne, farebné, plné nálad. Škoda, že dychy utrpeli ozvučením.

Potešili a prekvapili mladí maďarskí bopperi pod vedením klavíristu Olaha Kalmana. Malo to šmrnc, vyspelú techniku a nadhľad. To bol ten bar s whiskou, alebo nafajčený jazzklub.

Multidychový virtuóz Jiří Stivín ma okamžite chytil a vzápätí aj pustil. Dravý jazz rock, Luboš Andršt Andršt je pán gitarista, Stivínov syn Jiří (jr) je zasa zrelý a veľmi muzikálny bubeník (má byť po kom), s basistom to malo rajc. Hrali pekne, ale nemali čo, či skôr - nemali čas dlhšie skúšať. Systém téma - veľa improvizácie na všetkých nástroch - téma, to niekedy viac baví muzikantov, ako niektorých poslucháčov. Aj keď v Bratislave je vďačné publikum. Veď je aj patrične vyhladované. Za rok jeden koncert Black Sabbath a Jazzové dni, to ukojí málokoho.

A tak ďalej. Nebolo mojim úmyslom písať spravodajstvo, alebo recenziu. Aktuálne detaily ste si určite prečítali v denníkoch a týždenníkoch. Kolegov sa, ako každý rok, akreditovalo požehnane. Totiž - bol to dobrý ročník. Aj keď, samozrejme, na každom festivale, kde sa nehrá na viacerých pódiách, sú aj miesta menej vyvážené. To je však tiež výhoda - jazzový festival predsa nie je medziľudská komunikácia iba na pódiu...