BJD Corgoň '96: Jazz je zábava
Marian Jaslovský, október 1996

V priebehu 22 rokov sa Bratislavské jazzové dni stali kultovo-spoločenským podujatím, ale predovšetkým festivalom európskych parametrov. Všetci, ktorí prešli pódiom - od najligotavejších hviezd po oslnivé mladé talenty - pomáhali definovať tú zložitú a rozpriestranenú, krásnu a nevyhnutnú vec: jazz.

Festival sa toho roku premenoval vďaka hlavnému sponzorovi: koexistencia jazzu a piva na festivaloch aj vo svete bola vždy symbiotická, keďže obidve látky majú spoločenský a náladotvorný charakter. Ďalej - lístky boli beznádejne vypredané. Určite aj zásluhou veľmi mladých návštevníkov: jazz v teenagerských kruhoch opäť začal byť „in“, určite aj vďaka novodobým fúziám jazzu s hip hopom, acid jazzu atď. Možno, že skupiny Jamiroquai či Galliano privedú dnešných sedemnásť - osemnásťročných k „podstate“ tak, ako nás k nej svojho času priviedli Mahavishnu Orchestra a Chick Corea.

Takže poďme k veci: kto a ako definoval pojem jazz v bratislavskom PKO
25.-27. 10. 1996?

Mainstream

a/alebo straightahead je chlebom a soľou jazzu, domácim krbom, kde sa stretávajú hráči unavení dobrodružnými výletmi a je jedno, či je práve doba postcoltraneovská, postjazzrocková, alebo acidová. Každý do tejto pohostinnej hudby prinesie svoje korenie, ale nezmení ju, pretože je definovaná míľnikmi - menami velikánov. Od Counta cez Duka, Milesa po Tranea.

Festival otváral Big band Gustáva Broma, ktorý dokázal, že pre jazz neplatia žiadne hranice, ani niekdajšie federálne: Dirigentom orchestra sa stal Vlado Valovič, zaspieval si kultivovaný Berco Balogh. Chorusy, poučené štúdiom na Berkley, si zahral gitarista Matúš Jakabčic. Poľsko-slovenská formácia Inter Jazz Q sa zásluhou hosťujúceho pražského bubeníka Pavla Zbořila rozšírila na trojjazyčnú, pravopis však zostal rovnaký: komunikatívny klubový bopový mainstream, s pôvodnými skladbami a dominujúcim saxofónom vynikajúceho Poliaka Piotra Barona a trombónom Gregorza Nagórskeho. Slovensko v kapele zastupovali Pavol Bodnár a kontrabasista Martin Marinčák.

Whisper Not je štandarda saxofonistu a skladateľa Bennyho Golsona a tak sa volá jeho skupina, v ktorej účinkuje aj ďalšia legenda - trombonista Curtis Fuller a ako MC (master of ceremonies) legendárny Jon Hendricks! Jazz, ktorý, chutí ako dobrá škótska, pardón, bourbon. Americká rytmika je americká rytmika, to bolo hneď počuť. Jazz vznikol v Amerike, to bolo tiež počuť. Páni hrali jednoducho krásne: Všetky tie míľniky, s ktorými hrali, im udali smer (Golson - S. Vaughan, Mc Coy Tyner, D. Gillespie, Ch. Parker, Q. Jones, A. Blakey, S. Vaughan; Fuller - B. Powell, A. Blakey, J. Coltrane, C. Basie, Q. Jones). K ich hre sa fantasticky a komplementárne hodil mladý hancockovský klavirista Geoff Keezer. Keď ho páni dychári nechali hrať s rytmikou, ocitli sme sa zrazu na konci 20. storočia a možno ešte ďalej. Jon Hendricks, pred ktorým sa klaňajú Benson, Jarreau aj McFerrin, radostne moderoval, odbiehal do backstage a občas si aj zaspieval a zascatoval. Škola pohody a uvoľnenosti.

Fusion

je vždy veľmi silnou zložkou BJD a videli sme už naozaj veľkých „elektrikárov“. Barbara Dennerlein, tridsaťdvaročná dobre vyzerajúca dáma, patrí k popredným „hammondistkám“ a rozvíja klasický štýl, ktorého klasickým predstaviteľmi sú Jimmyovia Smith a McGriff, či mladší Joey DeFrancesco. Svoje kamenne pevné a páperovo ľahké basy si šliapala skutočne „ľavou zadnou“ a všetky krkolomnosti zvládala s radosťou a úsmevom. Komorná atmosféra a pohodový pocit v zmysle mainstream - latina - soul - rhythm'n'blues sa však nestratil, aj keď nie je účelom bicích, aby sa bubeník často „chytal“ na hoc aj dokonalú kapelníčku. Zato americký tenorsaxofonista Rick Keller hral lahôdkovo.

S hammondistami sa to vydarilo, pretože bývalý „majiteľ“ skupiny Trinity Brian Auger nesklamal, naopak, výrazne prekvapil: akoby sa Keith Emerson naučil hrať funky a soul ako černosi a zároveň sa uvoľnil ako Georgie Fame. A ešte to bola aj neslýchaná jazda. Možno trochu stereotypná, ale veľmi turbulentná. Hádam iba voči spievajúcej slečne dcére (alebo mladej manželke?) Ali by som mal námietky: Keď sa žena snaží spievať ako Chris Farlowe, môže to dopadnúť jemne povedané ťažkotonážne.

Maďarský jazz mal vždy dobrú povesť a gitarista Gyula Babos so svojou skupinou Babos Band ju iba prišiel potvrdiť. Jeho neofusion methenyovského strihu bolo inteligentné, farebné, hravé aj dynamické. Meno klávesistu Bélu Szakcsiho Lakatosa bolo mnohým povedomé. Nečudo: spolupracuje so známou americkou skupinou Special EFX a v katalógu GRP má tri sólové albumy!

Americkí Yellowjackets vzbudili kontroverzné reakcie, pohybujúce sa v rozptyle „nuda“ a „jazz 21. storočia“. Kto čakal „ťažký nárez“, asi bol sklamaný. Kto si obľúbil posledné albumy, dostal, čo chcel: kultivovaný, nepresladený jazz s elektrickým odérom, v ktorom sa spája inštrumentálna dokonalosť a sloboda sólovania so skladateľsko-aranžérskou originalitou. Vystúpenie ešte akustickejšie ako zvyčajne, klávesista Russel Ferrante si namiesto svojej (myslím že obvyklej) „elektrárne“ priniesol iba jeden syntezátor a aj tak hral hlavne na akustickom klavíri.

Kto by nemal rád album Karla Velebného Jazzové Nebajky, majstrovský príspevok k pučiacim fúziám, oveľa nadčasovejší, ako často kŕčovité a epigónske gestá vtedajších dvadsaťročných jazzrockerov. Vystúpenie občasného orchestra Veleband (leader Jan Hála), ktorý už niekoľko rokov ctí tvorbu majstra, bolo z jedného kusa: až na jednu výnimku boli všetky skladby remaky „nebajek“. Pekne a kultivovane zaranžované, bez čara osobnosti Velebného čosi strácajúce, bigbandovým zvukom čosi získavajúce. Spomedzi sólistov spomeniem saxofóny Franiška Kopa a Štěpána Markoviča a trúbku Juraja Bartoša. Očarujúca bola gitara Petra Bindera, ktorý sa asi rozhodol, že bude rocker a veľmi mu to sluší.

Bill Evans, bravúrny saxofonista, ktorého preslávila hlavne spolupráca s Milesom Davisom a Johnom McLaughlinom, mieri v poslednej dome ku komunikatívnemu konglomerátu jazzu, funky, soulu a hip-hopu: pop pre tých, ktorí nemajú radi pop. Takáto hudba sa neobíde bez automatických bicích a sequencerov, tak som bol zvedavý, ako to Evans vyrieši pódiovo. Žiadne mašiny sa nekonali. Z pódia sálala radosť, roztancovanosť, uvoľnenosť, neškrupulóznosť. Rapper rapoval a k pop jazzu sa to hodilo krásne, napokon rap a jazz sú dvoma emanáciami čiernej kultúry. Špeciálne bonusy: perkusionista Manolo Badrena (ex- Weather Report) a v programe neuvedený trubkár Mark Ledford (áno, ten spevák a perkusionista od Pata Methenyho)!

Etno

prvky sú na konci milénia nezastupiteľnou inšpiráciou takmer všetkého, čo sa v hudbe deje, ale v jazze boli prítomné odjakživa. Napokon sám jazz je „etno“ a už celkom určite „world music“, ak máme ísť za významom pojmov. Thomy & Co sú hlásateľmi akéhosi new age (všeľudské príhovory s tlmočníkom mali skutočne čaro nechceného). Fusion a univerzálna exotika s bubienkami a patričnou melodikou. Chcieť niekedy nestačí, aj keď nad kapelou výrazne trčal marsalisovský saxofonista Fabrice Bon. Na záver sa kapele podarilo melodickými a „šliapavými“ témami prekryť rozpačitý začiatok. Vraj. Ja som sa pridal k tým, čo si šetrili sily: Keď hovoríme o etnojazzových Francúzoch, Sixun mám radšej, pretože sú regulárni dedičia Weather Reportu. Rakúska speváčka Timna Brauer so svojim úctyhodným rozsahom a kapelou zasa siahajú po folklóre židovskom, ale transkontinentálne zloženie skupiny (husle - Rusko, gitara - Brazília, bicie - Trinidad) zaručilo, že sa tam ozvalo všeličo iné, dokonca aj Mozart. Toto už asi opúšťalo to, čo si ako jazz obvykle predstavujeme.

Latinský jazz

zastupoval prominentný kubánsky emigrant Arturo Sandoval, „trojživelník“ pohybujúci sa v „čistom“ bope a mainstreame, latinskom jazze aj vážnej hudbe: na BJD si priviezol prvé dva z týchto živlov. Kým prvá, „jazzová“ časť bola trochu presolená sólami (šport: čím vyššie, viac a, rýchlejšie), druhá polovica bol ten správny karneval zahraný s neuveriteľným odpichom a virtuozitou. Vždy sa však našlo miesto na aranžérske zlomy a fajnovosti. Sandoval má robustný tón, neuveriteľnú techniku; svoj úctyhodný rozsah ovláda dokonale. Žiadna subtílnosť, ale energia rozbehnutého kamiónu.

Napokon väčšina sály tancovala. Vôbec, stretol som sa s ironickým názorom, že tohoročné BJD boli skôr tanečná slávnosť, ako jazzový festival: ale musí byť recepcia hodnôt vždy duševne vyčerpávajúca záležitosť? Musí komunikatívnosť a príťažlivosť aj v dobe post postmodernej stále znamenať „neumeleckosť“ a nízkosť? Na tieto otázky, myslím, zodpovedali aj Bratislavské jazzové dni Corgoň '96.