Bratislavské jazzové dni Corgoň ’97: Čo je ešte jazz?
Marian Jaslovský, SSS extended browsmix, 2. 11. 97 (obsahuje sample z článku M. J. Jazz je ako špongia, Domino Fórum 5. 11. 1997)

Od roku 1976, kedy skupina nadšencov zorganizovala prvý ročník Bratislavských jazzových dní, sme počuli vari všetky žánre tejto bezmála bezhraničnej hudby: spočiatku bolo gros festivalu jazzový chlieb každodenný– mainstream a tiež dobový free jazz. O tri roky zadunel jazz rock, spočiatku z našich luhov a hájov. Niekedy v osemdesiatom treťom sa „džezáky“ otvorili skutočným hviezdam a tieto dvere dodnes nik nepribuchol. V spoločenskej alebo veľkej sále za tých veľa rokov zneli „komerčné“ i experimentálne prúdy, hrmeli bigbandy, krehko komunikovali komorné zostavy. Zažili sme dravé jazzdy fusion, svieže vetry jazz funku, čaro exotiky, energiu latinskoamerického jazzu. Vesmírne lety i zemité návraty ku koreňom. Boli sme pri tom, keď sa objavili mladí konzervativisti. Počúvali sme dobýjanie nových území.

Len DJ-a sme na BJD ešte nemali. Presnejšie – nemali sme ho do tohto roku. DJ, po slovensky diskotekár, zďaleka neznamená len „púšťača hudby“. Dobrý DJ je umelec, tvoriaci hudbu. Jeho nástrojom sú vinylové platne. Z nich berie „spodky“, sóla i zvukové efekty. A práve takéhoto spoluhráča menom DJ Logic má v kapele hviezdny gitarista Vernon Reid, ktorý bol hlavnou hviezdou prvého večera tohoročných Bratislavských jazzových dní Corgoň ’97 – Ďalej len BJD(C) (24-26. 10.). Poznajúc Reidov minuloročný album Mistaken Identity, tušil som, čo jeho hudba nebude: určite má máločo spoločné z jeho fenomenálnou a neuveriteľne úspešnou funk-rockovou crossoverovou skupinou Living Colour, v ktorej sa Reid ocitol v úlohe nechcenej megastar. Nebude to punk jazz z obdobia spolupráce z Ronaldom Shannonom Jacksonom (BJD ’84). Nebude to žiadna jazzrocková „ľahká atletika“.

Reid v oranžovej cestárskej veste, dreadlockami po pás a s  tonou elektronického „equipmentu“ na pódiu (obrovský rack, šľapky, mixážne pulty) je Marťan a celkom z tohoto sveta nie je ani kapela, resp. jeho Science Project. Reid je čierny intelektuál, ktorý od malička počúval Stravinského rovnako ako Coltranea a blues. Hudba geta je mu blízka. Hip-hop je pre nich rovnako dôležitý ako be-bop a rock. Vernon čiastočne spontánne a čiastočne s intelektuálnym nadhľadom vedca vŕši na seba všetko čo má rád: omnia mea mecum porto. Súčasne počujeme techno elektronické podklady, groovy basového syntetizátora a computerových bicích, hip-hopové rytmy, rockovú gitaru, etno perkusie, jazzové bicie a rap rapera. Tí čo čakali ohňostroje, odchádzali. Je to hudba napodiv do seba obrátená, akoby Reid chcel povedať: My sa nezabávame, ale pracujeme - hľadáme novú identitu čiernej hudby. Nie všetkým, ale mne Vernon Reid potvrdil, že patrí medzi najpozoruhodnejších hudobníkov súčasnosti. Jeho spojenie s technológiami je fascinujúce: z hory elektroniky, ktoré sa svojou výpočtovou kapacitou určite vyrovnalo serveru vo väčšej banke, vychádzalo čosi absolútne fascinujúce.

Najfascinujúcejší zjav na pódiu však bol asi beloch. Leon Gruenbaum mal na krku zavesenú futuristickú klávesnicu, z ktorej púšťal computerové podklady a ktorou hral aj basové linky. Dlhovlasý android v oranžovej kombinéze stojaci bez pohnutia (jemné pohyby končekov prstov boli vidieť iba zblízka) a bez mrknutia civiaci do hľadiska. Kyberpunk.

Science Project je klubová zostava. Spoločenská sála PKO jej bola veľká. Zistil som to, keď ma hudba v polovici sály neoslovila, nuž som sa so zmiešanými pocitmi občerstviť nejakým nemiešaným drinkom, ale nedalo mi to a išiel som si obzrieť aspoň Vernonovo vybavenie. Z rýchlosťou a nečakanosti facky prišla reakcia. Mali ma. Reid je nepochybne génius.

Aj druhý večer bola hlavná hviezda gitarista: Ala DiMeolu asi netreba predstavovať. Spolupráca s Chickom Coreom v skupine Return To Forever legendárne (a v minulom roku revitalizované) akustické gitarové trio s Johnom McLaughlinom a Pacom De Luciom, sólové albumy tu stavajúce na obdiv fenomenálnu techniku, tu zmysel pre sugestívnu atmosféru, či iné trio – s Jeanom Lucom Pontym a Stanley Clarkom, to všetko sú míľniky na širokej a neprehliadnuteľnej ceste. Na majstra sme čakali dlho. Poldruha hodiny. Pre nachladnutie totiž nestihol zvukovú skúšku, prišiel z Budapešti taxíkom a tak bol „sound check“ pred samotným vystúpením. Napokon sme sa dočkali, ale koncert bol skoro prerušený, údajne kvôli pazvukom v aparatúre, spôsobených zlým elektrickým vedením. V kuloároch sa však hovorilo aj o inom dôvode: celá akcia možno mala odstaviť televízne kamery, ktoré podľa maestra neboli v zmluve. Napokon dosiahol svoje a spokojný DiMeola začal pri koncertnom osvetlení dohral svoj set. Moje unavené a otupené uši zaregistrovali, že páni hrajú (ako ináč) majstrovsky a celé je to ako z platne. Únava však – nielen mne – znemožňovala nejaké hlbšie prežívanie. Možno nabudúce. Domov sme išli v skorých ranných hodinách. Tu sa chcem pristaviť pri údajných hviezdnych manieroch, omieľaných v denníkoch: je jasné, že keď som velikán a trávim na šnúrach časť života, asi budem chcieť toľko pohodlia, koľko len môžem dostať. Keď som veľká hviezda, môžem ho dostať veľa. To, že DiMeola mal podľa pôvodnej dohody prísť z Budapešti vlakom, však nesvedčí až o takej extravagancii.

Eddie Palmieri naozaj nie je bezvýznamný zjav na scéne latinskoamerickej hudby. Šesťdesiatjedenročný klavirista z New Yorku sa zapísal veľkými písmenami do jej dejín hlavne moderným uchopením salsy. Keďže som tohto pána predtým nepoznal, čakal som niečo v štýle Hiltona Ruiza alebo podobných strhujúcich kapiel perlivých klaviristov. Skupina však na mňa pôsobila trochu ako atrakcia dobrého nočného podniku na Gran Canaria v čase mimo sezóny. Uhladený spevák (do ktorého sa zamilovávajú nemecké dovolenkujúce penzistky), šoumenský perkusionista, všadeprítomné, trochu rozladené a vysoko hrajúce dychy. Dobrá zábava pre tých, ktorí sa chceli dobre zabávať. Profesionálny chlad pre tých, ktorí už pričuchli k tomu, ako by mala latina vyzerať. Napríklad z minuloročným Arturom Sandovalom neporovnateľné. CD Palmieriho si nekúpim. Apropos, jeho inštrumentalistickú rolu v kapele vystihol jeden môj známy: „A tam bol nejaký klavirista?“ Ja by som len dodal, že nechápem prečo mal na takéto hranie v technických podmienkach Steinway, keď navyše beztak väčšinou používal syntezátor.

Doteraz to znie trochu rozpačito. Ale našťastie, BJD vôbec nie sú iba hlavné hviezdy. “Džezáky” sú rovnako “o atmosfére” ako o hudbe. Aj keď by sa patrilo uvažovať že by sa naozaj mali presunúť do veľkej sály – spoločenská bola neúnosne predimenzovaná. Našťastie, existoval foyer... boli však kapely, pri ktorých som na zaslúžené občerstvenie ani nepomyslel a  práve tie (okrem Reida) pre mňa tvorili vrchol festivalu.

Harry Sokal je rakúsky saxofonista, ktorý si brúsil ostrohy spoluprácou s radom naozaj veľkých mien. Jeho kapela Rave The Jazz jednoducho oslnila. Páni, ktorí majú hudbu nielen v malíčku, ale úplne všade. Neuveriteľná šťava, valivé moderné groovy, inteligentné témy, brilantné sóla. Vibrácie. Rozkoš. Radosť. Každý člen kapely je obrovská osobnosť, spoluhráč mnohých slávnych (Poliak emigrovaný do Švajčiarska Vladislav Sendecki – klavír, Švajčiar pôsobiaci v USA – Jojo Mayer – bicie, Rakušan Stephan Maass – perkusie. Hviezdou kapely bol charizmatický dvadsaťpäťročný basgitarista Matthew Garrison, ktorý už stihol hrať s desiatkami hviezd (m.i. Joeom Zawinulom, Johnom McLaughlinom). Mimochodom, Jimmyho otec, legendárny Jimmy Garrison, patril medzi dlhoročných súputníkov Johna Coltranea.

Andrej Šeban: gitarista, ktorý vyhovuje medzinárodným certifikátom. Hráč, ktorý do hry maximálne vkladá nielen prsty, ale aj hlavu a srdce. Vychádza z rocku, blues, jazzrocku. Je obdivuhodné, ako svoj neustály vývoj neprenáša ako väčšina gitaristov do rýchlosti techniky a originality behov. Šeban dozrel ako komplexná osobnosť. Hudbou si nič nelieči, ale hovorí druhým. Na BJD hovoril v miernom, nehektickom tóne, aj keď jednotlivé sóla patrične rozžeravil. Jeho kapela s ním zdieľa jednu nervovú sústavu (basgitara – Oskar Rózsa, bicie – Marcel Buntaj). O tom je jazz – o komunikácii. Na spôsobe hrania nezáleží. Odzneli pôvodné veci i klasika, šokom bolo uvedenie pozoruhodnej úpravy Žbirkovej Balady o poľných vtákoch. Na záver sa pridal klávesový fenomén Juraj Tatár a tradičný hostiteľ Peter Lipa.

Inšpirácia etnickými hudbami a ich syntéza nie je v jazze nič nové, ale dnes, v časoch world music, má toto smerovanie, zdá sa, stúpajúcu tendenciu. Tento status reflektovali aj BJD(C). Predstavili sa tu hneď štyri formácie, ktoré sa hlásia k etno jazzu. Mladí Maďari, ktorí si lakonicky hovoria Drums predviedli, že jazz je ako špongia: nasaje a nestratí tvar. Do ich produkcie sa zmestil Miles Davis, fusionové náladové farby, ľudovky, vážna hudba 20. storočia... Klávesista Lang András hudbu občas prifarboval spevom alebo prosto hlasom. Zbigniew Namyslowski je klasikou BJD: prvýkrát sa tu objavil a oslnil už na III. ročníku v roku 1977. Stretnutie s poľským majstrom saxofónu vždy poteší. Vie totiž našincovi dať to, čo sa nemôže podariť žiadnym zámorským muzikantom: svoje vlastné korene. Patrí medzi tých, ktorí naozaj dali jazzu slovanské špecifiká. Projekt Dances, s ktorým vystúpil na BJD(C) bol koncipovaný veľkorysejšie: odzneli tu tance z rôznych kútov sveta. V kapele nechýbal harmonikár a hudbe šarm a iskra. Klasická mäkkosť a čistota. Namyslowski ako má byť.

Nedeľa bola akordeónový deň; pred Namyslowskim so svojim triom vystúpil francúzsky harmonikár Richard Galliano, ktorý hľadá šansónové korene a dokazuje, že akordeón je životaschopný jazzový nástroj. Ben’s Belinga z Kamerunu sa k etno hudbe hlási už názvom svojej kapely – Afro Jazz. Nuž, každý jazz má aj africkú krv. Belingovi sa však podarilo rozhýbať sálu a to je samo osebe príjemné.

Aby som nezabudol na nikoho: školský orchester konzervatoristov zo Žiliny Slovak Young Swing Generation navzdory svojmu názvu smeroval aj k dravejšiemu funky a modernejšej koncepcii. Chlapci (a dievča s basgitarou) predviedli veľmi solídny výkon a zohratosť. Brazílsky klavirista Laurent Filipe a španielsky trubkár Pedro Sarmiento, čiže Duo Iberia predstavovali inteligentný komorný jazz z prvkami vážnej hudby. Sólové vystúpenie divy brnianskej alternatívnej scény Ivy Bittovej bolo plné improvizácie, čo je základná esencia jazzu.

Inak si otázku čo ešte je a čo už nie je jazz nikto veľmi nekládol. Jazzovým dňom ’97 sa samozrejme môže vytýkať niekoľko vecí: Predimenzovanosť sály (zdá sa, že ani usporiadatelia nerátali s tým, že bude všetky tri dni úplne „plný dom“, istá nevyváženosť smerom k etno jazzu a na druhej strane žiaden zástupca dobrého jazzového mainstreamu či straightaheadu, či prílišná aktivita najatých ramenáčov v žltých tričkách, ktorí z nepochopiteľných dôvodov nenechali sedieť ľudí v uličke (potom ich to prešlo). „Džezáky“ však splnili, čo sme od nich čakali: priniesli dosť dobrej muziky, stretli sme sa s priateľmi a na tri dni zabudli na únavnosť našej reality. BJD(C) je spoľahlivo etablovaný festival z dramaturgiou, ktorá sa snaží osloviť publikum s rôznorodo zameraným vkusom. Prítomnosť dvadsiatnikov z rozšírákami, batôžkami a piercingom na rôznych častiach tela je potešujúca: Možno si mnohí z nich nájdu svoju špeciálnu parketu. Ale na „Džezáky“ sa vždy radi prídu pozrieť. Ako my.